Slzy z jantáru (Recenzia)

Autor: Sofía Segovia

Originálny názov: Tears of Amber

Vydavateľstvo: Grada/Cosmopolis2022

Séria: -

Diel: -

Počet strán: 456

Žáner: vojnový román

Moje hodnotenie knihy: 4,5*/5*

Moje hodnotenie obálky: 5*/5*

Anotácia:

Emotívny román o dvoch rodinách poznačených druhou svetovou vojnou, no previazaných putami lásky a odvahy, ktorý vykresľuje, akí sme všetci zraniteľní a že každý z nás sa raz môže stať pútnikom bez domova túžiacim nájsť si kúsok miesta pre život v mieri.

Keď do života Ilsinej rodiny kruto zasiahne vojna, jej rodina – aby prežila - sa musí v krutej zime pripojiť k najväčšiemu exodu v dejinách ľudstva. Narýchlo opúšťajú milovanú farmu a všetko, čo poznajú, a vydávajú sa v ústrety neistej budúcnosti. Ilse má našťastie po svojom boku mladého poľského robotníka Janusza, ktorý jej cestou rozpráva prekrásne ľudové rozprávky a pomáha jej tak zabudnúť na zimu, hlad a vojnové hrôzy. Okrem iného jej rozpráva aj o obliehanom kráľovstve v Baltskom mori a o jantárových slzách kráľovnej so zlomeným srdcom.

V tom istom čase sa Arno a jeho mama snažia utiecť pred pomstychtivou ruskou armádou a skrývajú sa v ruinách starého sídla v nádeji, že po skončení vojny sa znova stretnú so zvyškom svojej rodiny. Nakoniec sa však aj oni musia vydať na neistú cestu do neznáma. Ich jediným majetkom sú dve malé náušnice v tvare jantárových sĺz, ktoré sa stávajú symbolom spolupatričnosti a nezlomnej vôle žiť a hľadať svoje šťastie na zemi.

***

Skôr, ako napíšem svoje dojmy o samotnom príbehu ukrývajúceho sa v tejto knihe, chcem poznamenať malý detail z úplného úvodu, ktorý ma zaujal a potešil. Je to zoznam postáv rozdelený podľa jednotlivých rodín, v poradí od hlavnej postavy a za ňou nasledujú vedľajšie. Hlavne u rodinných ság, kde vystupuje veľa postáv a tie sú v príbuzenskom vzťahu si niekedy sama vytváram ich rodokmeň pre lepší prehľad. A v tejto knihe bol pre mňa už pripravený. Ak by tam bola aj mapa s hranicami Pruska, to by už bolo absolútne dokonalé :D.

Zoznamujeme sa s Ilse a s Arnom, deťmi, ktoré sa narodili krátko pred vojnou. Žili v Prusku v skromných podmienkach a s každodenným pocitom hladu. Ilse žila s rodičmi a 4 súrodencami v malom domčeku, ktorý patril k sídlu, na ktorom ich otec robil správcu. Arno s rodičmi a 3 súrodencami žil na farme. Obe deti, ktoré nevedeli že ten druhý existuje, vnímali obdobie vojny detskými očami, na otázky nedostávali odpovede, nedovolili si neuposlúchnuť rodičov a všetkých dospelých, lebo tak ich to naučili. Žili v neustálom strachu pred sirénami, nevedeli čo znamenajú, nechápali, prečo ženy od vyvesených zoznamov odchádzali uplakané. Či už v škole, prostredníctvom rádia alebo letákov vštepovali deťom nenávisť voči Židom a Poliakom, ktorých definovali ako podľudí. Ilsini rodičia v snahe ochrániť deti pred bombardovaním poslali Ilse a jej staršiu sestru k tete do Východného Pruska a práve tam zistila, čo znamená siréna. Jedinou radosťou v Ilsinom detstve boli príbehy siroty - poľského robotníka Janusza. Prostredníctvom jednotlivých členov rodín, či už nemeckých, pruských alebo cez poľských robotníkov môžeme vidieť rôzne pohľady na vojnu samotnú, ako aj na neohrozeného "vodcu". Muži bez rozdielu veku boli povolaní do bojov, slabí a chorí vrátane detí "záhadne" zomierali. Ilsini rodičia v tajnosti pripravovali plán prípadného odchodu z domova za účelom záchrany. A keď prišiel deň, kedy do Pruska dorazili Rusi, a viac menej bolo jasné, že Nemci vo vojne prehrávajú, naložili pripravené najpotrebnejšie veci na voz a s malými deťmi hrali hru na osadníkov divokého západu utekajúcich pred Apačmi do nejasnej budúcnosti. 

Vojnou žili všetci. Muži v bojoch so zbraňami, ženy v snahe chrániť svoje deti, starcov, zvieratá a malé zásoby potravín a teplého oblečenia pred vojakmi, dezertérmi, pred každým. Ani nie z 10 ročných chlapcov sa pod vplyvom vojnových udalostí razom stali muži, ktorí v rodinách zastupovali svojich otcov. Strata príbuzných zasiahla každého. Jediným cieľom bolo prežiť. Aj napriek vzájomnému povzbudzovaniu prestávali veriť. A keď sa vojna oficiálne skončila, nemecké rodiny na úteku sa stali na pôde svojej vlasti nepriateľom. Stále im išlo o prežitie a vysporiadanie sa so všetkými hrôzami vojny. Zostarli, boli unavení, niektorých zajali, niektorí zomreli, niektorí si po čase našli svojich príbuzných.

Ako sa prepojili osudy spomínaných dvoch rodín a prečo kniha nesie názov Slzy z jantáru sa dozviete po jej prečítaní. Síce veľmi smutnej, ale napísanej na základe skutočných udalostí. Kniha je ďalšia z obdobia II. svetovej vojny, ale podaná z iného, pre mňa úplne nového pohľadu, a preto bola pre mňa neuveriteľne zaujímavá. Ak máte radi vojnové príbehy, ale v poslednej dobe vám mnohé pripadajú podobné, určite porozmýšľajte nad siahnutím po tejto. Určite nebudete sklamaní. Okrem opísaných hrôz vojny príbeh ponúka  aj mnohé zaujímavé myšlienky, ako napríklad táto : v prvých troch rokoch života sa najviac naučíme, pritom si neuvedomujeme, že sa učíme a v neskoršom veku si to ani nepamätáme. Toto som si nikdy neuvedomila.

 

                                   Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu  Grada.

                                                                    Knihu si môžete kúpiť tu.