Červený zápisník (Recenzia)

Autor: Sofia Lundberg

Originálny názov: Den röda adressboken

Vydavateľstvo: Ikar 2018

Séria: -

Diel: -

Počet strán: 320

Žáner:  román

Moje hodnotenie obálky: 5/5

Anotácia:

Ľudský život v sebe ukrýva príbehy plné lásky, šťastia, ale aj smútku. Musíme sa len naučiť načúvať im.

Doris si uchováva zápisník od roku 1928. Značí si doň mená ľudí, ktorých počas života stretla. Väčšina je už preškrtnutá, pretože ich nositelia dávno nežijú, a jedinými ľuďmi, ktorí narúšajú jej samotu, sú opatrovateľka a praneter Jenny, žijúca na opačnom brehu Atlantiku. 

Jedného dňa sa Doris rozhodne o všetkých napísať, aby Jenny, posledná pamätníčka jej existencie, po nej zdedila aspoň spomienky. Doris sa tak rozhovorí o časoch, keď ju v trinástich nútili pracovať ako slúžku, o útrapách vo vojnových rokoch, o pretĺkaní sa v cudzom svete, vlastnej sebeckosti, ale najmä mužovi jej života, ktorého stratila.

***

Už samotná prekrásna obálka tejto knihy vo mne vyvoláva romantické pocity. Očakávala som zaľúbený príbeh, jemne vyrozprávaný a aj napriek tomu, že sa príbeh odohráva aj v čase vojny, predstavovala som si, že autorka sa bude snažiť svoje rozprávanie odľahčiť nejakými humornými zážitkami. Že starobu a spomienky starej ženy pojme skôr ako hru so životom. Môj úsudok bol však mylný a tento príbeh mi ponúkol úplne iný zážitok. 

Doris je stará žena, ktorá žije sama v Štokholme. Myseľ má  v poriadku, ale telo už nezvláda toľko, ako kedysi. Pravidelne ju navštevuje opatrovateľka až do chvíle, kedy sa jej zdravotný stav po páde zhorší natoľko, že je potrebná hospitalizácia. Jej jediná príbuzná, praneter Jenny, ktorá žije v Amerike, je jej zdravotným stavom natoľko znepokojená, že sa rozhodne priletieť a postarať sa o ňu. Vďaka Dorisinmu zápisníku a jej spomienkam, ktoré dala pre Jenny na papier, sa jej praneter dozvedá o celom jej ťažkom živote a najväčšej láske jej života. 

V knihe sa prelína súčasnosť, kedy je Doris v nemocnici, s jej príbehom z minulosti. Na základe zápisníku, kde si zapisovala mená ľudí, ktorých stretla a ktorí významným spôsobom ovplyvnili jej život, spomína na všetky útrapy, ktoré prežila, na ľudí, ktorých stratila a na miesta, ktoré navštívila. 

Či už súčasnosť, alebo minulosť, celá kniha sa nesie v znamení smútku, nostalgie a smrti. Pri čítaní som mala veľmi skľučujúci pocit. Všade bola stále prítomná smrť. Doris túžila už umrieť, lekári a sestričky tiež nedávali starej žene už veľké nádeje na zotavenie a skôr sa jej chceli zbaviť a preložiť ju do ústavu, kde takéto prípady mali zabezpečenú celodennú starostlivosť. V jej minulosti tiež postupne všetci ľudia umierali a jej neostal už nikto okrem Jenny. 

Doris v podstate nezažila nič pekné. Vynímajúc chvíle, kedy spoznala svoju celoživotnú lásku. Ale aj tieto netrvali dlho a problémy si k Doris opäť našli cestu. Často som mala z príbehu pocit, že autorka sa len snaží byť priveľmi dramatická, vyvolať v čitateľoch úžas a smútok, aby sa im tento príbeh dostal pod kožu a vryl do srdca. Žiaľ, na mňa to vôbec nepôsobilo ani uveriteľne, ani úprimne. Niektoré situácie boli príliš vyhrotené, Doris sa stávali priveľké náhody a nehody. Niektoré pasáže sa mi páčili viac, niektoré menej, ale celá kniha bola na mňa priveľmi depresívna a silene tragická. 

Celý príbeh je dosť stručný. Autorka používa jednoduchý štýl. Dorisin život spoznáme, ale jej charakter by som vlastne ani nevedela presne definovať. Aj rozhovory medzi ňou a Jenny boli príliš krátke, oficiálne, neosobné. Akoby sa spolu nerozprávala rodina, ale len nejakí občasní známi. No a záver bol taký neuveriteľný, že už ma dojať nemohol, aj keď som počas čítania bola zvedavá, ako sa to všetko skončí. Možno by sa mi príbeh páčil viac, ak by som si záver domyslela sama.  

Moje hodnotenie:

Ellie