Zobrazujú sa príspevky s označením Yoko Ogawa. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Yoko Ogawa. Zobraziť všetky príspevky

sobota 25. marca 2023

Profesorova rovnica (Recenzia)

Autor: Yoko Ogawa
Originálny názov: 博士の愛した数式
Vydavateľstvo: Lindeni, 2023
Séria: -
Diel: -
Počet strán: 192
Žáner: fikcia
Moje hodnotenie knihy: 3*/5*
Moje hodnotenie obálky: 4*/5*

Anotácia:

Profesorova rovnica je čarovný príbeh o tom, čo znamená žiť v prítomnosti a o zvláštnej rovnici, ktorej výsledkom je neobyčajná, no úžasná rodina.

On je Profesor s brilantnou mysľou a nezvyčajným problémom – pri dopravnej nehode utrpel vážne zranenie a odvtedy má jeho krátkodobá pamäť kapacitu iba osemdesiat minút.

Ona je pomocnica v domácnosti a matka desaťročného syna, ktorej pracovnou náplňou sa stala starostlivosť o Profesora.

Každé ráno pre nich znamená nové zoznámenie, každý deň sa stáva neopakovateľnou príležitosťou pre zvláštny a krásny vzťah. Hoci Profesor nemá kapacitu na to, aby si uchoval spomienky (jeho mozog je ako páska, ktorá sa každých osemdesiat minút vymaže), jeho myseľ je stále živá a neprestáva žasnúť nad číslami a ich obdivuhodným poriadkom, vďaka čomu sa aj pre ostatných členov tejto veľmi nezvyčajnej domácnosti otvára nádherný a poetický nový svet. Profesor dokáže objaviť prepojenie aj medzi tým najjednoduchším číselným vyjadrením reality, ako je napríklad číslo jej topánok a vesmírom, a hoci sa jeho pamäť čoraz viac vytráca, vzájomné puto ich vzťahov je čoraz pevnejšie.

***

V druhej knihe, ktorá u nás od autorky vyšla sa opäť stretávame s motívom pamäte. Na rozdiel od dystopického Ostrova bez pamäti však Yoko Ogawa prišla s komornou drámou, v ktorej sa stretávame s pomocníčkou v domácnosti a Profesorom, mužom, ktorý má kapacitu krátkodobej pamäte len 80 minút. S podobným konceptom som sa v knihe asi ešte nestretla, tak som bola veľmi zvedavá, ako ho autorka dokáže spracovať. 

Príbeh je veľmi jednoduchý - Profesorova švagriná si najme pomocníčku do domácnosti, ktorá má na starosti nielen domáce práce, ale aj dennú starostlivosť o Profesora. Problém je, že Profesorova pamäť trvá len po dobu 80 minút. Profesor si našiel svoj systém, ako si pamätať veci - lístočky s poznámkami si podľa dôležitosti pripína na sako - a keďže nikomu nechce spôsobovať nepríjemnosti, so svojou diagnózou sa rozhodol vyrovnať tak, že všetky rozhovory sústreďuje len na matematiku. Jeho milovaná matematika ho stále drží nad vodou, práve preto, že je nemenná a jasná. 

Páči sa mi autorkin štýl, ktorý je typický pre japonskú literatúru - je veľmi strohý a úsporný, ale zároveň vždy nesie nejaký hlbší odkaz a čitateľ si veľakrát musí veci sám domýšľať. Veľmi sa mi páčilo aj prepojenie s matematikou, napriek tomu, že ma nikdy až tak nebavila, bolo zaujímavé sledovať, ako fungujú geniálne matematické mysle a zároveň, ako matematika pomáha Profesorovi sa určitým spôsobom vyrovnať so situáciou. Takisto aj vzájomný vzťah Profesora s pomocníčkinym synom bol veľmi milý a vrúcny. Veľmi spokojná som bola aj s viac-menej otvoreným záverom knihy, ktorý si čitateľ mohol vyložiť podľa seba.

Avšak pri čítaní knihy som mala neustále pocit, akoby sama autorka tak trochu zabudla na to, že vytvorila postavu s 80 minútovou pamäťou. Samozrejme, chápem, že kniha, v ktorej by boli neustále tie isté rozhovory (keďže Profesor pokladal len otázky ohľadom čísel, ktoré sa stále opakovali) by bola veľmi nudná a repetitívna, ale potom mi v podstate nedávalo zmysel, ako môžu počas dní nadväzovať rozsiahle rozhovory v rámci 80 minút alebo ako môže Profesor pracovať na zložitých matematických problémoch, keď má na ne vždy len tých 80 minút. Samozrejme, viem, že si robil poznámky, ale aj tak - poznámok predsa stále muselo pribúdať a tým pádom by 80 minút len čítal to, na čo už prišiel. 

Práve to bol dôvod, pre ktorý som sa úplne nedokázala nechať strhnúť hlbšími myšlienkami - neustále som totiž rozmýšľala, ako vlastne 80 minútová pamäť môže fungovať a ako by starostlivosť o človeka s touto konkrétnou diagnózou vyzerala v skutočnosti. Celkovo hodnotím knihu ako veľmi peknú, pre mnoho ľudí určite aj veľmi dojemnú. Pre mňa však autorka mohla úplne vypustiť poruchu pamäte a mohol to byť rovnako krásny, podľa môjho názoru uveriteľnejší príbeh o čudnom, mrzutom matematikovi a jeho "návrate do života" s pomocou novej zamestnankyne a jej syna. 


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu  Albatrosmedia.
Knihu si môžete kúpiť tu.

pondelok 4. októbra 2021

Ostrov bez pamäti (Recenzia)

Autor: Yoko Ogawa

Originálny názov: 密やかな結晶
Vydavateľstvo: Lindeni 2021
Séria: -
Diel:  -
Počet strán: 264
Žáner:  dystópia
Moje hodnotenie knihy: 3*/5*
Moje hodnotenie obálky: 3*/5*

Anotácia:

Desivo-krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou od jednej z najoceňovanejších autoriek súčasnosti.

Na bezmennom ostrove pri bezmennom pobreží miznú objekty: najskôr klobúky, potom stuhy, vtáky, ruže. Väčšina obyvateľov ostrova na stratené predmety okamžite zabúda, akoby im ktosi vygumoval spomienky. Lenže tí, čo neprišli o schopnosť pamätať si, žijú v ustavičnom strachu. Pátra po nich pamäťová polícia, ktorá má za úlohu zabezpečiť, aby to, čo zmizlo, upadlo navždy do zabudnutia.

Keď mladá spisovateľka zistí, že aj jej redaktor patrí do kategórie prenasledovaných, snaží sa ho udržať pri živote v tajnej skrýši pod podlahou. Ich jedinou nádejou na záchranu pred hrôzou a vecným zabudnutím je román, na ktorom tajne pracujú... No čo ak o chvíľu prídu aj o schopnosť písať?

***

Japonská literatúra je veľmi nevšedná, originálna a špecifická. Ostrov bez pamäti nie je výnimkou a nielen v rámci svojho žánru, ale vo všeobecnosti by som mu udelila popredné miesto v rebríčku "Najzvláštnejších kníh", aké som kedy prečítala. 

Na ostrove ľudia zabúdajú. Postupne im z mysle miznú myšlienky a spomienky na určité veci. Ak ich aj náhodou zazrú, nevedia si v súvislosti s nimi na nič spomenúť. Najskôr sú to banálne, v podstate pre život nedôležité veci, postupne ale ľudia prichádzajú stále o podstatnejšie súčasti svojich životov. Niektorí ale zabudnúť nedokážu a tých stopuje pamäťová polícia. Ak ich nájdu, ostatní o nich už nikdy viac nepočujú....

Hlavná hrdinka za záhadných okolností prišla o rodičov a zostala sama. Svoj čas venuje písaniu románov a život berie taký, aký je. Systém má svoje fungovanie a ona ho nedokáže zmeniť, preto sa na nič nesťažuje a so situáciou a stratami, ktoré život prináša, je zmierená. Vždy je len zvedavá, čo zmizne nabudúce. Má jediného priateľa, starca, s ktorým trávi dlhé chladné večery. Vzdor v jej správaní prichádza až vo chvíli, keď zistí, že jej redaktor patrí k tým málo ľuďom, ktorí nezabúdajú. Rozhodne sa ho zachrániť a spolu so starcom mu pripravia tajné útočisko. 

Hneď ako sa do knihy začítate, si určite všimnete, že žiadna z postáv nemá meno. Neviete ani, kde presne a v akom čase sa príbeh odohráva a to mu len zvyšuje jeho záhadnosť a nevšednosť. V podstate sa ani nedozviete, ako samotný ostrov funguje, kto mu vládne a prečo sa na veci začalo zabúdať. Zo začiatku budete mať možno veľa otázok a príbeh vám miestami nebude dávať tak úplne zmysel, ale postupne pochopíte, že to zrejme ani nie je potrebné. Ja mám pocit, že každý ho môže pochopiť trochu inak, nájsť v ňom rôzne metafory a prenesené významy. Ľahko si viete určité situácie premietnuť do našej súčasnej spoločnosti a  nájsť určité podobnosti. Ja mám pocit, že autorka chcela poukázať najmä na to, ako sú ľudia častokrát ovládaní a dohnaní k niečomu, čo nechcú robiť a hlavne ani nie je správne. Postupne strácame sami seba a už sa nemôžeme opätovne nájsť.

Kniha rieši vážne témy, ale jazyk je pomerne jednoduchý a nenáročný. Rýchlo sa do príbehu začítate a svojou nevšednosťou si vás ľahko získa. Dýcha na vás stiesnená atmosféra straty, nebezpečenstva a strach z pamäťovej polície, ktorá sliedi ako gestapo. Mňa vždy pri dystópiách poháňa vpred najmä zvedavosť na koniec. Ako správne ukončiť absolútne fiktívny a častokrát veľmi nereálny príbeh tak, aby dával zmysel a bol uveriteľný? Myslím, že tu si s tým autorka poradila najlepšie ako mohla a aj keď bol záver nanajvýš zvláštny, predstavuje čerešničku na torte. 

V neposlednom rade je určite ďalšou veľkou zaujímavosťou knihy, že neskrýva jeden, ale rovno dva príbehy. Zoznamujeme sa totiž aj s románom, ktorý píše naša hlavná hrdinka. Pre niekoho možno zbytočnosť, pre iných ďalšie podnety na zaujímavé myšlienky a úvahy. 

Po dočítaní by som sa najradšej vrátila do školských lavíc a zúčastnila sa na hodine literatúry, kde by sme mali rozbor tohto diela. Aby mi niekto presne vysvetlil, čo všetko autorka chcela týmto dielom vyjadriť, pretože mám pocit, že ešte veľa z neho mi uniklo a veľa vecí som si mohla vysvetliť inak. Alebo to je autorkin zámer, prinútiť nás myslieť a spraviť si vlastné názory?      
 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu  Albatrosmedia.
Knihu si môžete kúpiť tu