Ostrov bez pamäti (Recenzia)

Autor: Yoko Ogawa

Originálny názov: 密やかな結晶

Vydavateľstvo: Lindeni 2021
Séria: -

Diel:  -

Počet strán: 264

Žáner:  dystópia

Moje hodnotenie knihy: 3*/5*

Moje hodnotenie obálky: 3*/5*

Anotácia:

Desivo-krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou od jednej z najoceňovanejších autoriek súčasnosti.

Na bezmennom ostrove pri bezmennom pobreží miznú objekty: najskôr klobúky, potom stuhy, vtáky, ruže. Väčšina obyvateľov ostrova na stratené predmety okamžite zabúda, akoby im ktosi vygumoval spomienky. Lenže tí, čo neprišli o schopnosť pamätať si, žijú v ustavičnom strachu. Pátra po nich pamäťová polícia, ktorá má za úlohu zabezpečiť, aby to, čo zmizlo, upadlo navždy do zabudnutia.

Keď mladá spisovateľka zistí, že aj jej redaktor patrí do kategórie prenasledovaných, snaží sa ho udržať pri živote v tajnej skrýši pod podlahou. Ich jedinou nádejou na záchranu pred hrôzou a vecným zabudnutím je román, na ktorom tajne pracujú... No čo ak o chvíľu prídu aj o schopnosť písať?

***

Japonská literatúra je veľmi nevšedná, originálna a špecifická. Ostrov bez pamäti nie je výnimkou a nielen v rámci svojho žánru, ale vo všeobecnosti by som mu udelila popredné miesto v rebríčku "Najzvláštnejších kníh", aké som kedy prečítala. 

Na ostrove ľudia zabúdajú. Postupne im z mysle miznú myšlienky a spomienky na určité veci. Ak ich aj náhodou zazrú, nevedia si v súvislosti s nimi na nič spomenúť. Najskôr sú to banálne, v podstate pre život nedôležité veci, postupne ale ľudia prichádzajú stále o podstatnejšie súčasti svojich životov. Niektorí ale zabudnúť nedokážu a tých stopuje pamäťová polícia. Ak ich nájdu, ostatní o nich už nikdy viac nepočujú....

Hlavná hrdinka za záhadných okolností prišla o rodičov a zostala sama. Svoj čas venuje písaniu románov a život berie taký, aký je. Systém má svoje fungovanie a ona ho nedokáže zmeniť, preto sa na nič nesťažuje a so situáciou a stratami, ktoré život prináša, je zmierená. Vždy je len zvedavá, čo zmizne nabudúce. Má jediného priateľa, starca, s ktorým trávi dlhé chladné večery. Vzdor v jej správaní prichádza až vo chvíli, keď zistí, že jej redaktor patrí k tým málo ľuďom, ktorí nezabúdajú. Rozhodne sa ho zachrániť a spolu so starcom mu pripravia tajné útočisko. 

Hneď ako sa do knihy začítate, si určite všimnete, že žiadna z postáv nemá meno. Neviete ani, kde presne a v akom čase sa príbeh odohráva a to mu len zvyšuje jeho záhadnosť a nevšednosť. V podstate sa ani nedozviete, ako samotný ostrov funguje, kto mu vládne a prečo sa na veci začalo zabúdať. Zo začiatku budete mať možno veľa otázok a príbeh vám miestami nebude dávať tak úplne zmysel, ale postupne pochopíte, že to zrejme ani nie je potrebné. Ja mám pocit, že každý ho môže pochopiť trochu inak, nájsť v ňom rôzne metafory a prenesené významy. Ľahko si viete určité situácie premietnuť do našej súčasnej spoločnosti a  nájsť určité podobnosti. Ja mám pocit, že autorka chcela poukázať najmä na to, ako sú ľudia častokrát ovládaní a dohnaní k niečomu, čo nechcú robiť a hlavne ani nie je správne. Postupne strácame sami seba a už sa nemôžeme opätovne nájsť.

Kniha rieši vážne témy, ale jazyk je pomerne jednoduchý a nenáročný. Rýchlo sa do príbehu začítate a svojou nevšednosťou si vás ľahko získa. Dýcha na vás stiesnená atmosféra straty, nebezpečenstva a strach z pamäťovej polície, ktorá sliedi ako gestapo. Mňa vždy pri dystópiách poháňa vpred najmä zvedavosť na koniec. Ako správne ukončiť absolútne fiktívny a častokrát veľmi nereálny príbeh tak, aby dával zmysel a bol uveriteľný? Myslím, že tu si s tým autorka poradila najlepšie ako mohla a aj keď bol záver nanajvýš zvláštny, predstavuje čerešničku na torte. 

V neposlednom rade je určite ďalšou veľkou zaujímavosťou knihy, že neskrýva jeden, ale rovno dva príbehy. Zoznamujeme sa totiž aj s románom, ktorý píše naša hlavná hrdinka. Pre niekoho možno zbytočnosť, pre iných ďalšie podnety na zaujímavé myšlienky a úvahy. 

Po dočítaní by som sa najradšej vrátila do školských lavíc a zúčastnila sa na hodine literatúry, kde by sme mali rozbor tohto diela. Aby mi niekto presne vysvetlil, čo všetko autorka chcela týmto dielom vyjadriť, pretože mám pocit, že ešte veľa z neho mi uniklo a veľa vecí som si mohla vysvetliť inak. Alebo to je autorkin zámer, prinútiť nás myslieť a spraviť si vlastné názory?      

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu  Albatrosmedia.

Knihu si môžete kúpiť tu.